Od svojho vynálezu okolo roku 1905 sa nárazové testovanie rýchlo rozvíjalo a stalo sa nevyhnutnou súčasťou testovania vlastností materiálu. Spočiatku existovali rôzne testovacie metódy, ale s pokrokom sa do popredia dostali Charpy lock{2}}testovanie vrubom, Charpy V-testovanie vrubom a Charpy-McClover testovanie. Pred rokom 1968 Spojené štáty používali predovšetkým Charpyho{7}}zárezový nárazový test. Táto metóda však mala nevýhodu: v dôsledku tupého vrubu bola stanovená teplota krehkého prechodu nižšia ako teplota krehkého lomu konštrukcie. Preto po roku 1968 normy ASTM prijali štandardný Charpy V-zárezový exemplár. Preto je používanie vzoriek V-zárezu a nárazu McClover bežnejšie. Vo všeobecnosti Európa a Amerika prevažne používajú Charpyho V-zárez, zatiaľ čo Rusko používa Charpy-McCloverovu vzorku.
Vplyvové testovanie v mojej krajine pred založením Čínskej ľudovej republiky prakticky neexistovalo. Po oslobodení Čína plne prijala sovietsky model a prvá norma na testovanie nárazom, GB229-1963, bola zverejnená až v roku 1963. Najnovšia norma, ktorú používame, je GB/T229-2020, „Metallic Materials – Charpy Pendulum Test Method“, ktorá je použiteľná aj pre americké a európske normy. Princíp zariadení na testovanie nárazom je založený na zákone zachovania energie, pričom sa energia nárazu vypočítava na základe množstva strateného po rozbití vzorky nárazom kyvadlom. Avšak táto testovacia metóda má vo svojej podstate nevýhodu: na rozdiel od ťahových testovacích strojov nemôže priamo zobraziť krivku sila-posunutie. Je to preto, že nameraným výsledkom je iba energia nárazu, jednotka energie meraná v jouloch. Vzorec pre energiu je: W=FS, tj energia nárazu=sila * posunutie. Preto akákoľvek zmena ktorejkoľvek z týchto premenných spôsobí zmenu energie nárazu, najmä posunu. Hodnota energie nárazu teda nemôže priamo indikovať húževnatosť materiálu alebo opísať zmeny v materiáli počas nárazu; môže slúžiť len ako referencia. Na vyriešenie tohto problému boli vynájdené inštrumentované metódy nárazového testovania.
